Přinášíme reportáž Veroniky Kvašňovské, slovenské lékařky, která prožila několik měsíců na Haiti. Působila jako doktorka v haitském městě Jacmel, kde funguje nemocnice, kterou zřizuje náš partner - Vysoká škola sv. Alžběty v Bratislavě. Reportáž popisuje dojmy a zkušenosti Evropana, který poprvé vstoupí do ulic haitského hlavního města a pozná atmosféru celé země.

 

Haiti je štát v Karibskom mori preslávený a oplakávaný pre zemetrasenie s epicentrom len 25 km od hlavného mesta v roku 2010. Je to krajina plná nebezpečenstva, chaosu, špiny, nízkeho uvedomenia seba samého a s výrazným deficitom vo všetkých priemyselných odvetviach, v zdravotníctve, bezpečnosti aj v školstve. Zároveň je plná nedotknutej prírody, tradícií a zvykov, ktoré mnohí z nás nedokážu pochopiť. Bez zahraničnej pomoci by ľudia v Haiti trpeli hladom, nedostatkom pitnej vody, zdravotnej pomoci i pracovných miest. V celom štáte existuje obrovské množstvo organizácií, misijných a kresťanských spoločností či nemocníc. Takmer na každom rohu vidno základňu vojakov UN (United Nations). Ako lekár som sa rozhodla aj so svojím priateľom pomáhať na jednej z kliník v meste Jacmel na juhu krajiny prostredníctvom projektu, ktorý podporuje Vysoká škola sv. Alžbety v Bratislave.

 

 

Letisko v hlavnom meste Port-au-Prince (PAP) skôr pripomína nevydarený pokus o postavenie budovy s nedostatkom materiálu ako miesto, kde sa stretávajú ľudia rôznych národností. Okolo východu postávajú davy ľudí prekrikujúc sa a ukazujúc na všetkých bielych, čo vidia. Je to obrovský šok pri vstupe do krajiny, ktorý sa zintenzívni do enormných rozmerov, ak vás na letisku niekto nečaká. Mesto Jacmel je od letiska vzdialené asi 75 kilometrov, no cesta trvá minimálne tri hodiny. Asfaltové cesty sú plné výmoľov, ostrých zákrut, ľudí s pouličným tovarom, zvierat, odpadkov a iných dopravných prostriedkov.

 

Okrem hlavných úsekov sú ostatné cesty prírodné a „skrášlené“ množstvom odpadkov. Obytné domy predstavujú chatrče bez dverí a striech, ktoré nahradzujú vlnité plechy. Podobne vyzerajú obchody, snáď len reštaurácie a kostoly sa pýšia lepším stavom. Okolo stromov a kríkov postávajú priviazané kozy, kravy a somáre, zatiaľ čo sliepky a psy okolo nich len tak pobehujú. Ľudia sa správajú náramne hlučne, ženy kričia na mužov, deti sa váľajú v odpadkovom ostrovčeku či na špinavých cestách. Snáď len jedna vec je pozitívna. Títo ľudia sa obliekajú lepšie ako mnohí z nás.

 

Mesto Jacmel je v miestach nedotknutej prírody skutočne malebné. Nechýbajú pekné opustené pláže, vysoké kokosovníky ani obrovské mangovníky. Obklopujú ho typické haitské kopce, ktoré ohurujú už v lietadle. Nič nie je príjemnejšie ako byť v horách a sledovať panoramatické výhľady, vodopád v Bassin Bleu ukrytý medzi tropickými pralesmi, dýchať čerstvý vzduch a sledovať život ľudí. Ako veľmi milujú posedávanie, diskutovanie či hádanie sa navzájom, no zároveň sú ochotní si okamžite pomôcť. Haiti naučí každého milovať čas, ktorého je tam dostatok a plynie neuveriteľne pomaly. Za jeden deň je možné splniť len dve úlohy. Žiadna prehnaná byrokracia, žiadne šialené drahé testovanie, žiadne naháňanie a krik, že ktosi čosi nestihne. Po otvorení kohútika tečie obmedzený zdroj úžitkovej vody, v noci mesto osvetľuje len pár svetiel, demonštrácie, krik a bitky na ulici nie sú žiadnou výnimkou. Nikde smetné koše ani chodníky. To je život v Haiti. Slobodný, mierne nebezpečný a plný prekvapení.

 

 

Strach z malárie a podvýživy opadne hneď, ako vkročím do kliniky v Jacmel. Základné laboratórne testy (z ktorých niektoré sa v Európe už roky nevykonávajú) a vyšetrenie pacienta tvoria základ pre stanovenie diagnózy. Denne prichádza asi 50 pacientov, z toho tretinu tvoria deti. Ich veľké brušká nenarástli pre nedostatok bielkovín, ale pre množstvo parazitov, s ktorými sa stretávam deň čo deň. K nim sa pridá epidémia brušného týfu. Toto ochorenie napriek očkovaniu neobíde ani mňa. Bez rozdielu veku ľudia trpia hnisavými kožnými infekciami, ťažkými gynekologickými zápalmi, hnačkovými ochoreniami, syfilisom či infekciou HIV, no nechýbajú ani bežné „civilizačné choroby” ako cukrovka, infarkt, mŕtvica či vysoký krvný tlak. Ešteže malária tu nepatrí medzi ťažké ochorenia.

 

Prístup Haiťanov k ich zdravotnému stavu je pozoruhodný. Mnohokrát matky nechajú trpieť vo vysokých teplotách svoje deti aj niekoľko dní, no po skončení choroby rýchlo prídu a žiadajú vitamíny na posilnenie.

 

Choroba je v očiach mnohých Haiťanov spôsobená mágiou. Keď pacient podľahne napriek zdravotnej pomoci, smútia. Mágia bola silnejšia ako ruka lekára.

 

 

V celej krajine neexistuje mestská hromadná doprava. Pri preprave do iného mesta je nutné použiť taptap. Obvykle je to malé nákladné auto alebo dodávka, kde v zadnej časti sedia ľudia aj s celým svojim nákladom či batožinou. Taptapy chodia rôznymi smermi, ak chce niekto nastúpiť, z cesty zamáva na vodiča, ak vystúpiť, zaklope mu na okienko. Taptapové zastávky existujú jedine pri preprave do väčších miest, napríklad do hlavného mesta.

 

Na menšie vzdialenosti možno použiť aj mototaxi. Stopnete si prvú motorku, ktorú na ceste spozorujete, vyskočíte za vodiča a ten vás za peniaze odvezie, kde len budete chcieť. Mimochodom, je to najlepšia doprava do mesta či na blší market, kde je každý meter dobrý a auto príliš veľké. Predavači majú tovar poukladaný na zemi či na stoloch a každý z nich bojuje o zákazníka. Dá sa tu zohnať skutočne všetko. Od potravín cez kozmetiku a domáce potreby až po televízory, mobily či nábytok. V neposlednom rade aj povestné mäso naporciované na špinavej drevenej doske a obsypané muchami. Pri pohľade naň sa takmer každý Európan zaprisahá, že mäso jesť v Haiti nikdy nebude. Väčšina z nich to však poruší do niekoľkých dní.

 

 

Haiti je prímorským nezávislým štátom so stovkami kilometrov krásnych piesočnatých pláží. Lepšia povedané za predpokladu, ak by sa o nich obyvatelia dobre starali. Pláže pri mestách, a teda pri mieste s aspoň trochou civilizácie, sú neudržiavané, špinavé, zanesené odpadkami a riasami a plné ľudí, ktorí bez problémov močia do piesku. Prírody, kde nesiahla ľudská ruka, je čoraz menej. Odlesnené plochy vidieť na každom rohu. Napriek tomu je však možné objaviť nádherné miesta, akým je napríklad Bassin Bleu, vodopád, ktorý „padá do troch bazénov“. Zaplávate si pod holým nebom v čistej vode obkolesenej vysokými skalami a tropickým pralesom alebo skočíte z dvadsaťmetrovej výšky kopírujúc magický vodopád. Aj Citadelle Laferrière, pevnosť vzdialená 27 km od mesta Cap-Haitien, stojí za pozornosť. Patrí medzi svetové dedičstvo UNESCO.

 

Jednoznačne nemožno obísť najväčší unikát v celej krajine. A tým je hlavné mesto Port-au-Prince (PAP). Dostať sa do jeho centra vyžaduje značnú trpezlivosť, opatrnosť a dostatok času. Cesty sú v celom meste úzke, lemujú ich davy ľudí, odpadky a žeriavy, ktoré sa ich snažia odstrániť. Neexistuje úsek, ktorý by napoludnie nebol blokovaný beznádejnými zápchami. Je to neuveriteľné, no predsa sa niektorým podarí predbehnúť ostatných neexistujúcou „strednou“ cestou. Kto je väčší, má prednosť je najhlavnejším pravidlom cestnej premávky. V celom meste vládne chaos, špina, hmla a zápach. Nánosy odpadkov páchnu na cestách či medzi budovami. V najkrajšom parku mesta je aj po dvoch rokoch vidieť stanové mestečko. Deti chodia zo školy a do školy v skupinkách, pretože bezpečnosť v meste je stále nízka a pýši sa množstvom útokov a prepadnutí. Občas vidno policajtov, ktorí sa beznádejne snažia viesť dopravu, samozrejme, bez píšťalky, akýchkoľvek iných pomôcok a logiky. Snáď im treba uznať snahu za pravidelné prehliadky áut, motoriek a dokladov, keď nejeden vodič musí zaplatiť pokutu alebo rozlúčiť sa na nejaký čas s vozidlom.

 

V PAP je napriek všetkému možné nájsť aj vysoké moderné budovy, prosperujúce firmy a lekárne, bezchybné kostoly či krásne domy v kopcoch. Čím vyššie sa pozriete, tým drahšie stavby uvidíte. Dole bývajú chudobní, hore bohatí. Aká krásna materializácia metafory. A predsa prejdete okolo nádherného prezidentského paláca, ktorý je aj dva roky po zemetrasení v polorozpadnutom stave. Na otázku, prečo to tak je, bežný Haiťan odpovie: „Tak je to dobré. Pre vás Európanov je to krásna budova, pre mňa len obrovská nechutná korupcia!”

 

 

1. Národná mena štátu je 1 gurd, pričom 50 gurdov je asi 1 euro. Mnohé výrobky v obchodoch sú napriek tomu označené v haitských dolároch. Táto mena v skutočnosti neexistuje a nikdy neexistovala. Je vymyslená ľuďmi. 1 haitský dolár je 5 gurdov a teda približne 10 centov.

 

2. Voda kúpená na ulici je drahšia než Coca Cola, 7up, Tampico a iné sladké nápoje.

 

3. V nekonečných zápchach panuje jedna skvelá vec. Popri cestách postávajú ľudia a predávajú jedlo a pitie. Stačí vystrčiť ruku z okna či zatrúbiť. Ak sa človek veľmi posnaží, je schopný si v priebehu čakania urobiť aj týždenný nákup. Nápoje sa nosia vo vedrách zvnútra obalenými kartónom, aby ostali dlhšie studené.

 

4. Keď na ulici vznikne hádka, najviac kričia ženy. V 90 percentách prípadov sa hádka zmení v bitku a v hádzanie kameňov a je jedno, či sa dve osoby navzájom poznajú.

 

5. Antikoncepcia je tu nesmierne rozšírená, hoci mať deti s viacerými ženami či mužmi nie je výnimkou. A je to pokladané za vcelku normálne.

 

6. Haiťania milujú hudbu. Bez zapnutého hlasného rádia, pesničiek z mobilu či spevu nevydržia ani dve hodiny.

 

7. Ľudia neopovrhujú alkoholom a vždy si naň nájdu peniaze. Je to vidieť na pláži, na ulici, všade. A keď sa opijú, sú všetci rovnakí. Vzdelaní či bohatí, aj tak močia pred všetkými do piesku, kričia a odhadzujú odpadky na zem.

 

8. Vystrojiť svadbu je asi také drahé ako na Slovensku. Mnohí muži si možno aj preto nikdy nevezmú ženu, s ktorou majú dieťa. Žijú oddelene, nazývajú sa pármi a muž platí žene výživné. Dobrovoľne.

 

9. Štúdium na vysokej škole je veľmi drahé a bežný človek si ho nemôže dovoliť. Keď už ju predsa len niekto vyštuduje, dáva to patrične najavo.

 

10. Haiti je frankofónny štát, kde sa francúzština vyučuje ako oficiálny jazyk. Napriek tomu sa ňou dohovoríte ťažko a medzi bežnými obyvateľmi takmer vôbec. Ľudia rozprávajú kreolsky, a hoci je to jazyk veľmi podobný francúzštine, v skutočnosti nemajú až tak veľa spoločné.